1 Novinka v našej rodine

Prebudila som sa na náhle nutkanie skontrolovať svoju mamku. Vyskočila som z postele a utekala som do rodičovskej spálne. Od doby, čo malého Miška presunuli do vlastnej izby, spali rodičia s otvorenými dverami, aby ho počuli, ak by sa rozplakal. Potichu som vkĺzla do izby a čupla som si k posteli na mamkinej strane. Načúvala som jej dychu. Nič nenasvedčovalo tomu, že je niečo v neporiadku. Zrejme to bol len zlý sen. Dvihla som sa a pozrela som sa na veľké digitálne hodiny na mamkinom nočnom stolíku. Pol piatej. Super. Teraz už nezaspím. Cestou do vlastnej postele som sa zastavila v Miškovej izbe. Aj Miško spokojne spal a na tvári mu pohrával šťastný úsmev. Chvíľu som ho pozorovala. Všetci pokojne spia, len ja blúdim po dome, ako mátoha. Nechala som Miška s jeho šťastnými snami a zamierila som do izby, ktorú okupujem spolu so svojou mladšou sestrou Danielkou. Hodila som sa na svoju posteľ a naveľa som predsa len zaspala.

Milujem svoju rodinu, ale nebolo by od veci, ak by bola o trošku menej hlučná. A tiež by bolo fajn, ak by neboli vždy a všade. U nás by Vás v žiadnom prípade neohrozovala samota. Iné nebolo ani dnešné ráno. Keď sa nakoniec o šiestej mamkin budík pustil do každodenného ohlušenia celého domu, mala som pocit, že mi vybuchne hlava. Nepomohlo ani to, že Miško vybehol zo svojej izby rovno do našej s bojovým pokrikom.

„Kto bude pjvý v kúpejni, no ktooooo?“ spýtal sa a ani nečakal na odpoveď a upaľoval do kúpeľne. Z chodby som začula ocka, ako ho karhá za beh po chodbe, a tak som vedela, že mám ešte pár minút, kým sa to tam uvoľní.

Ilustrácia: Ivana Kubová

 Keď som konečne dorazila do kuchyne vystrojená do školy, na stole ma už čakali raňajky.

„Prajem Vám dobré ráno rodinka, bolo by milé, ak by to bolo trochu tichšie ráno, ale čo už s Vami. Sadla som si k stolu, keď sa ku mne obrátila mamka: „Aj tebe dobré ráno zlatko, dobre že si už tu, musíme sa s vami porozprávať.“

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa a pustila som sa do syrových chlebíkov obložených paradajkami.

„Všetko je v poriadku Katarínka, len počkáme na ocka, máme novinu, ktorú vám chceme oznámiť spolu.“

„Dobrú, alebo zlú novinu?“ bola som zvedavá.

„Novina je jednoducho novina, to či je dobrá alebo zlá závisí len od toho ako sa k danej veci postavíš.“ „Ááále mamíííí,“ povedala som ťahavo, „teraz som ešte zvedavejšia.“

Mamka sa usmiala a pokrútila hlavou: „Minútku vydržíš.“

Povedala a obrátila sa k dverám, lebo začula prichádzať ocka.

„Ocko je tu, čakania sa skončilo. Čo je to za novinu?“ Tlačila som na nich, aby sa vyjadrili.

Ocko objal zozadu mamku, dal jej zboka pusu na líce a pošepol jej: „Povedz im to, nedočkavcom!“ Mamka sa k nemu obrátila, vrátila mu pusu na líce a s úsmevom na tvári nám oznámila: „Budeme mať bábätko. Narodí sa v čase, keď vám začne v septembri nový školský rok.“

„Ja budem mať malú sestričku!“ skríkla od radosti Danielka.

„Sestričku, alebo bračeka, to ešte nevieme.“ Rozosmiala sa mamka.

„Bačekáááá, cem bačeka,“ kričal Miško a pästičkami bil po stole.

„Večer to spolu oslávime,“ oznámila nám mamka, „teraz si dojedzte raňajky a ide sa do školy a škôlky.“ Vzala Miška spoza stola a šla ho pripraviť do škôlky, zatiaľ čo mňa sa zmocnil neodbytný pocit, že niečo nie je v poriadku a priklincoval ma k zemi. Spomenula som si na ranný sen, ktorý ma dohnal až k mamkinej posteli a snažila som sa spojiť ho s pocitom, ktorý ma na chvíľu ovládol a vystrašil, ale nevedela som určiť, o čo ide. Striasla som to so seba. Uvedomila som si, že som sa zasekla s chlebíkom na polceste k ústam. Rýchlo som dojedla. Vzala som do ruky batoh a dúfala som, že cestou do školy stretnem suseda Patrika. Pri pohľade na jeho večne veselú tvár sa mi určite podarí zabudnúť na vnútorné obavy, ktoré ma na chvíľu premohli.

Po návrate zo školy ma doma prekvapila oslava v plnom prúde. Mamka sa cestou domov stavila v cukrárni a priniesla naše obľúbené venčeky plnené šľahačkovým krémom. Ani nestihli  vytiahnuť mamkin obľúbený servis na výnimočné udalosti a Miško už mal nos strčený v krabici s venčekmi. Ručičkami sa pridŕžal stola a venček vytiahol z krabice zúbkami. Hneď ako to zbadala Danielka, so smiechom sa rozbehla ku krabici zopakovať Miškove šibalstvo.

„Čo to tu vidím. Ocko rýchlo poď sem, po kuchyni nám behajú opice.“ Zasmiala som sa, zhodila som z pleca batoh a pridala som sa k nim. Mamka sa snažila zachrániť venčeky pred našim ďalším útokom, ale nakoniec to vzdala, zahryzla sa do venčeka, ktorý ešte stále držal v zúbkoch Miško a odhryzla si poriadny kus. Miško rýchlo prehltol zvyšný kúsok a začal behať do kola okolo stola, pästičkami si bil do hrude a s hrozitánskym výrazom v tvári sa nás snažil presvedčiť, že je gorila.

„Uu, aa, uu, aa,“ kričal a chytil za ruku Danielku, aby sa k nemu pridala. Tá neváhala a o chvíľu sa už kuchyňou ozývalo dvojhlasne

 „Uu, aa, uu, aa.“

Vzala som si venček a sadla som opodiaľ, aby som si ho vychutnala, a zatiaľ čo ocko sa so smiechom pridal ku mne, mamka odchytila drobcov a začala ich štekliť. Sledovanie tejto našej domácej ZOO bolo zábavnejšie ako pozerať televízor. Aspoň na chvíľu som zabudla na stiesňujúci pocit, ktorý mi zvieral hruď od rána. Je skvelé mať rodinu, ktorá vás vie rozosmiať. Tá moja je super.

Danielka má šesť rokov a je hrozne utáraná a hlučná. Miško má tri roky a len nedávno začal chodiť do škôlky. Miško je protikladom Danielky. Je hravý, ale tichučký. Taký náš malý anjelik. Ako živá bábika na objímanie. Mamka vraví, že je to vďačné dieťa. Za každý prejav náklonnosti, za každú drobnosť, ktorú preňho spravíte, za všetko si vyslúžite pusu a vrelé objatie. To sú naši drobci. A rodičia? No, rodičia sú rodičia. To vravia spolužiaci v škole, ale neviem, čo tým myslia. Ja mám skvelých rodičov. Mamka je za každú zábavu. Akúkoľvek hru navrhneme, zakaždým sa bez rečí pridá. Keď sa dospelí smejú, že je ako malé dieťa, tak im stále odsekne, že už ako malá sa rozhodla, že bude mať veľkú rodinu, a preto sa nám bude stále venovať, nie nás ignorovať. A my sme za to radi. A potom je tu ocino. Z ocka vyžaruje pokoj. Do našich hier sa nezapája, len nás pozoruje a ticho sa usmieva. Jeho tichý úsmev zahrieva vnútro mojej maličkosti. JA som niekde uprostred. Mám už dvanásť rokov a som teda zodpovedná staršia sestra, ale zároveň som stále dcérou občas až príliš starostlivých rodičov. A tak balansujem medzi potrebou rodičov oddýchnuť si od najmladších súrodencov a ich následnou vnútornou výčitkou zo zneužitia rodičovskej právomoci z poverenia ma do roly opatrovateľky. Mňa osobne rola staršej sestry baví, a keďže nie som práve najspoločenskejšia, nemám pocit, že o niečo prichádzam, keď sa vzdám spoločnosti svojich pubertou zmietaných spolužiakov a radšej trávim piatkové večery som svojimi súrodencami.

Tak to sme my. U nás je stále veselo. A hlučne. Ale mali by ste vedieť, že nie sme obyčajná rodina. Ženy v našej rodine majú schopnosť vycítiť a precítiť pohnútky a zážitky tých, ktorí im sú najdrahší. Bolo by super vedieť čítať myšlienky iným, ale mamka vraví, že to tak nefunguje. Zjavne nás chce odradiť. Vraj je telepatický prenos zložitý a vyžaduje si sústredenie, duševnú rovnováhu a spriaznenosť osôb medzi ktorými prenos prebieha. A tak ďalej a tak ďalej. Napriek tomu sa s Danielkou občas hráme na telepatky. Sadneme si oproti sebe. Potom sa na seba škeríme, mračíme, žmúrime. Skúšame všeličo, aby sme sa jedna druhej dostali do mysle. Ale nikdy sa nám to nepodarilo. Jediné, čo je pre tej hre stále isté, je, že skončíme vankúšovou bitkou. Mlátime do seba vankúšmi, až kým nepadneme na zem úplne vyšťavené. Potom nám nie je ľúto, že u nás žiadne prejavy zvláštnych schopností nebadať. Mamka tiež nerozvinula svoj dar. Dokáže vycítiť náladu človeka, na ktorého sa sústredí, ale nič viac. Nemala potrebu to rozvíjať. Jej babička, teda moja prababička, sa rozhodla pomáhať ľuďom a venovala tomu život. Mamka sa rozhodla venovať rodine a všetku svoju energiu sústrediť do nás, aby nám nič nechýbalo. Prababička sa nikdy nevydala. Mala dcéru, moju babku, ale nemala čas na rodinu. Pestovala a trénovala vnímanie tak, že prešla za hranice bežnej telepatie. Bola to veľmi silná žena. Rokmi sa zdokonalila natoľko, že vedela vycítiť nielen myšlienky, ale aj bolesť, začínajúcu chorobu, o ktorej človek ešte ani netušil, že sa uňho rozvíja. Preto sa stala lekárkou a venovala sa pomáhaniu ľuďom celý život. A to je všetko pekné, ale obetovanie sa iným mi znie v mojom veku desivo. Mne by na začiatok stačilo vedieť, na čo myslia spolužiaci, či učitelia. Čas strávený v škole, by obohatený týmto poznatkom, bol veľmi zaujímavý.  A to ani nespomínam Patrika. Je tu nový. V dedine, aj v škole. Je síce o dva ročníky vyššie, ale bolo nemožné nevšimnúť si jeho príchod do školy. Keď prechádza okolo našej triedy, všetky spolužiačky sa chichocú, ako zmyslov zbavené. Ja sa nepripájam. Nemusím. Pred začiatkom školského roka sa totiž prisťahovali do nášho susedstva do domu po jeho babičke, ktorý stojí cez cestu oproti nášmu domu. Keď sa vykloním zo strešného okna vo svojej izbe, dovidím na okno jeho izby. Zakaždým, keď ho zbadám, srdce mi bije ako o preteky. Zo začiatku som s týmito pocitmi silou mocou bojovala. Veď je to len ďalší povrchný krásavec, ktorý nestojí za povšimnutie, vravela som si.  Ale potom v jeden jesenný deň sa k ich bránke dokotúľala Miškova lopta. Patrik práve vyberal poštu zo schránky. Ani chvíľu nezaváhal, špičkou nohy loptu nadhodil a kopol ju k Miškovi.

„Supeej, ete jaz!“ zakričal Miško a odkotúľal loptu späť k Patrikovi. Patrik sa usmial tým najkrajším úsmevom a najbližšiu polhodinu si kopal loptu s Miškom. Odvtedy zakaždým, keď ho zazriem, v duchu sa chichocem ako moje pojašené spolužiačky. Bohužiaľ, napriek tomu, že som inak dosť smelá, som začala bojovať so zistením, že pri Patrikovi sa odvážna stránka mojej povahy úplne stráca. Preto som sa, až na klasické ahoj a maj sa, s Patrikom ešte nezhovárala. Bolo by fajn objaviť v sebe nepoznanú silu a zistiť, čo Patrikovi behá po rozume. Možno by som sa potom skôr odvážila prihovoriť sa mu. Nie som povrchná, som úplne obyčajná dvanástka. Ale pravda je, že predstava nadpriemernosti je neskutočne lákavá. Tak len ostáva dúfať, že táto výnimočnosť niekde vo mne drieme a že mi dopomôže k splneniu snov. Na začiatok mi postačí získanie Patrikových sympatií. Celkom skromné, čo poviete?