„Ahoj, spachtoško, sme radi, že si tu zasa
s nami,“ usmial sa na mňa ocko. Napriek úsmevu na tvári vyzeral ustarane.
„Kde sú drobci?“ spýtala som sa.
„Už nejakú dobu spia,“ odpovedala mi mamka a prisadla si ku mne
bližšie.
„To vysvetľuje to ticho. Koľko je vlastne hodín?“
dvihla som sa, aby som dovidela na hodiny nad kozubom, „to už bude polnoc?
Prečo ste ma nezobudili a neposlali do postele?“ Obrátila som sa na nich.
Mamka mi priložila ruku na čelo a zamyslene skrútila pery.
„Snažili sme sa, ale spala si tak tvrdo, že to
nešlo. Miško ti dal aj štipacú pusu na dobrú noc, ale ani to s tebou
nehlo.“
„Aha.“ Pokrčila som plecami a snažila som sa
prísť na to, prečo tak zvláštne na mňa pozerajú.
„Tak, čo sa deje?“ začínala som byť z ich
postoja podráždená.
„To nám povedz ty!“ ozval sa príkro ocko, „prídeme
domov, Miško nám rozpráva ako mu mačka vzala loptu a ty si ho zachránila,
lebo si anjel. Chodba je plná špinavých mokrých vecí, pred dverami je vozík
a ty si spala tak tvrdo, že sme mali o teba strach. Mamka pred
hodinou chcela volať záchranku.“ Pozrela som sa na mamku. Mračila sa tak, že sa
jej nad nosom zvýraznili vrásky.
„Miláčik, ako máme vedieť, čo sa s tebou deje,
keď nám nič nepovieš?“
„Ale ja nemám problém so zdôverovaním, len som
zaspala skôr, ako som vôbec stihla niečo povedať,“ pozrela som sa na nich
a nevinne som pokrčila plecami, „takže najprv nám oznámite, že budete mať
ďalšie dieťa a mňa začnú strašiť divné predtuchy, ktorým nerozumiem. Potom
sa moje myšlienky začnú zhmotňovať a ja som zrazu ako výhrevné teleso. Žiaden
anjel. Len vystrašená sestra, z ktorej sála teplo.“ Poviem im všetko,
o Miškovom úteku a precítení jeho pocitov, o tom, ako som ho
zahriala a seba schladila a ako na mňa sadla únava. Keď skončím, pozriem mamke do očí a čakám
vysvetlenie. Predsa len ma s tým viac skúseností.
„Všetko je v poriadku, len sa prebúdzaš,“
odpovie na môj spýtavý pohľad.
„Ako to myslíš?“ dobiedzala som ďalej.
„Každá telepatka v rodine sa prejavila inak.
V rôznom veku, s rôznou intenzitou. Čím mladšie dievča, tým ťažšie
bojuje s dobiedzajúcimi predstavami a pocitmi, ktoré si
prostredníctvom jej mysle hľadajú cestu k ich prejaveniu. Nesmieš sa tomu
poddať, nesmieš dovoliť, aby ťa to ovládlo. Musíš sa naučiť to ovládať, inak to
ovládne teba a v tvojej mysli nastane chaos.“
„Preto som sa cítila taká unavená,“ priznala som
si. Mamka ma objala. „Chce to len cvik a ...“
„... a sústredenie!“ doplnila som za ňu. Mamka
sa uškrnula:
„Som rada, že si moje ponaučenia našli k tebe
cestu!“ Nedala mi šancu na to reagovať a pokračovala: „schopnosti sa
u každej ženy síce začali rozvíjať v inom veku, ale stále to bolo na
nejaký podnet. Možno tvoja myseľ zaznamenala niečo, čo ty sama ešte nedokážeš
rozpoznať. Až ťa nabudúce ochromí neodbytný pocit, ako keby sa ti na jazyk
drala myšlienka, ktorú nedokážeš vysloviť, tak sa upokoj. Utíš svoj dych,
zatvor oči a sústreď sa len na tú jedinú myšlienku, ktorá sa k tebe
dobíja. Až ju v sebe objavíš, prestane ťa strašiť. Strach máme len
z nepoznaného.“
„Hlavne to nepodceňuj. Musíš si dávať pozor. Pokiaľ
prepneš svoje duševné sily, ublížiš si,“ nástojčivo ma chytil za ruku ocko,
„sľúb mi, že si na seba dáš pozor!“ Naliehavosť v jeho hlase ma zarazila.
„Sľubujem ocko.“ odvetila som vážne.
 |
| Foto: Annie Spratt |
Mamka sa uprene zadívala na ocka, ako keby mu
chcela niečo naznačiť. Avšak hneď ako si všimla, že ju pozorujem, uvoľnila
napätie čo sa jej zračilo v tvári a rýchlo sa usmiala. Aj ocko ako
keby sa spamätal, pustil mi ruku. Bolo zjavné, že sa snažia predo mnou niečo
utajiť, ale rozhodla som sa nechať to tak. Koniec koncov, teraz keď som
v sebe objavila svoje nové schopnosti, určite rýchlo odhalím príčinu
ockovho strachu o mňa.
„Dobre, nateraz s tým skončíme,“ menila tému
mamka, „musíš sa ísť vyspať, zajtra budeme mať návštevu.“
„Vážne? Koho to k nám čerti nesú?“ spýtala som
sa zvedavo.
„Prídu naši noví susedia so synom a ty sa
budeš správať slušne!“ prísne na mňa zazrela mamka. Mala som pocit, že sa mi na
chvíľu zastavilo srdce a úsmev mi zamrzol na tvári. Mamka na mňa spýtavo
zazrela, tak som sa rýchlo otriasla a odvetila som jej najveselšie ako som
vedela:
„Ále mami, len si z teba uťahujem. Budem tá
najlepšia dcérenka na svete!“ postavila som sa a snažila som sa
o pukerlík s miernym úklonom a pokrčenými kolenami, ako som to
videla v rozprávkach. Mamka pokrútila hlavou, ale aspoň sa usmiala
a ja som si vydýchla, že neskúmala moje chvíľkové zamrznutie:
„Skôr najpodarenejší šašo,“ povzdychla si mamka.
Vyplazila som na ňu jazyk a.... Zívla som. Človek by povedal, že po tom
výdatnom večernom spánku budem oddýchnutá. Ocko sa toho zívnutia hneď chytil.
„Utekaj do postele. Zajtra bude na debaty ešte dosť
času,“ tlačil ma ku schodom vedúcim na poschodie.
„Fajn, už idem.“ vzdala som sa a zamierila som
do svojej izby. Na prvom schode som sa stočila a pozrela som sa na ocka:
„ Dobrú noc. A nerobte si starosti. Ja to
zvládnem, veď som na to čakala, odkedy ste nám prezradili, že máme
v rodine neobvyklých predkov. Zvládli to aj oni predo mnou, zvládnem to aj
ja!“ Vyhlásila som veselo. Napriek mojej radosti, ocko zasa zošpúlil pery do
pomlčky a očividne sa mi chystal protirečiť, no mamka ho chytila za plece
a tak som sa dočkala len dvojhlasného pozdravu:
„Dobrú noc
Katarínka.“ Chvíľu som sa na nich pozerala a snažila som sa vyčítať niečo
z ich tvári, ale namiesto akéhokoľvek zistenia som zasa len zívla. Vzdala
som to a šla som do izby. Napriek ockovmu jasnému nesúhlasu s mojimi
schopnosťami som sa usmievala. Už som si predstavovala, ako si zajtra vyskúšam
svoje schopnosti na Patrikovi a on príde na to, že bezo mňa nemôže žiť.
Zastavila som sa na vrchnom schode: Ó,
áno, to je pekný sen. Budem sa ho držať celú noc! pomyslela som si
a rýchlo som utekala do postele, aby mi ten sen neutiekol.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára