1 Novinka v našej rodine

Prebudila som sa na náhle nutkanie skontrolovať svoju mamku. Vyskočila som z postele a utekala som do rodičovskej spálne. Od doby, čo malého Miška presunuli do vlastnej izby, spali rodičia s otvorenými dverami, aby ho počuli, ak by sa rozplakal. Potichu som vkĺzla do izby a čupla som si k posteli na mamkinej strane. Načúvala som jej dychu. Nič nenasvedčovalo tomu, že je niečo v neporiadku. Zrejme to bol len zlý sen. Dvihla som sa a pozrela som sa na veľké digitálne hodiny na mamkinom nočnom stolíku. Pol piatej. Super. Teraz už nezaspím. Cestou do vlastnej postele som sa zastavila v Miškovej izbe. Aj Miško spokojne spal a na tvári mu pohrával šťastný úsmev. Chvíľu som ho pozorovala. Všetci pokojne spia, len ja blúdim po dome, ako mátoha. Nechala som Miška s jeho šťastnými snami a zamierila som do izby, ktorú okupujem spolu so svojou mladšou sestrou Danielkou. Hodila som sa na svoju posteľ a naveľa som predsa len zaspala.

Milujem svoju rodinu, ale nebolo by od veci, ak by bola o trošku menej hlučná. A tiež by bolo fajn, ak by neboli vždy a všade. U nás by Vás v žiadnom prípade neohrozovala samota. Iné nebolo ani dnešné ráno. Keď sa nakoniec o šiestej mamkin budík pustil do každodenného ohlušenia celého domu, mala som pocit, že mi vybuchne hlava. Nepomohlo ani to, že Miško vybehol zo svojej izby rovno do našej s bojovým pokrikom.

„Kto bude pjvý v kúpejni, no ktooooo?“ spýtal sa a ani nečakal na odpoveď a upaľoval do kúpeľne. Z chodby som začula ocka, ako ho karhá za beh po chodbe, a tak som vedela, že mám ešte pár minút, kým sa to tam uvoľní.

Ilustrácia: Ivana Kubová

 Keď som konečne dorazila do kuchyne vystrojená do školy, na stole ma už čakali raňajky.

„Prajem Vám dobré ráno rodinka, bolo by milé, ak by to bolo trochu tichšie ráno, ale čo už s Vami. Sadla som si k stolu, keď sa ku mne obrátila mamka: „Aj tebe dobré ráno zlatko, dobre že si už tu, musíme sa s vami porozprávať.“

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa a pustila som sa do syrových chlebíkov obložených paradajkami.

„Všetko je v poriadku Katarínka, len počkáme na ocka, máme novinu, ktorú vám chceme oznámiť spolu.“

„Dobrú, alebo zlú novinu?“ bola som zvedavá.

„Novina je jednoducho novina, to či je dobrá alebo zlá závisí len od toho ako sa k danej veci postavíš.“ „Ááále mamíííí,“ povedala som ťahavo, „teraz som ešte zvedavejšia.“

Mamka sa usmiala a pokrútila hlavou: „Minútku vydržíš.“

Povedala a obrátila sa k dverám, lebo začula prichádzať ocka.

„Ocko je tu, čakania sa skončilo. Čo je to za novinu?“ Tlačila som na nich, aby sa vyjadrili.

Ocko objal zozadu mamku, dal jej zboka pusu na líce a pošepol jej: „Povedz im to, nedočkavcom!“ Mamka sa k nemu obrátila, vrátila mu pusu na líce a s úsmevom na tvári nám oznámila: „Budeme mať bábätko. Narodí sa v čase, keď vám začne v septembri nový školský rok.“

„Ja budem mať malú sestričku!“ skríkla od radosti Danielka.

„Sestričku, alebo bračeka, to ešte nevieme.“ Rozosmiala sa mamka.

„Bačekáááá, cem bačeka,“ kričal Miško a pästičkami bil po stole.

„Večer to spolu oslávime,“ oznámila nám mamka, „teraz si dojedzte raňajky a ide sa do školy a škôlky.“ Vzala Miška spoza stola a šla ho pripraviť do škôlky, zatiaľ čo mňa sa zmocnil neodbytný pocit, že niečo nie je v poriadku a priklincoval ma k zemi. Spomenula som si na ranný sen, ktorý ma dohnal až k mamkinej posteli a snažila som sa spojiť ho s pocitom, ktorý ma na chvíľu ovládol a vystrašil, ale nevedela som určiť, o čo ide. Striasla som to so seba. Uvedomila som si, že som sa zasekla s chlebíkom na polceste k ústam. Rýchlo som dojedla. Vzala som do ruky batoh a dúfala som, že cestou do školy stretnem suseda Patrika. Pri pohľade na jeho večne veselú tvár sa mi určite podarí zabudnúť na vnútorné obavy, ktoré ma na chvíľu premohli.

Po návrate zo školy ma doma prekvapila oslava v plnom prúde. Mamka sa cestou domov stavila v cukrárni a priniesla naše obľúbené venčeky plnené šľahačkovým krémom. Ani nestihli  vytiahnuť mamkin obľúbený servis na výnimočné udalosti a Miško už mal nos strčený v krabici s venčekmi. Ručičkami sa pridŕžal stola a venček vytiahol z krabice zúbkami. Hneď ako to zbadala Danielka, so smiechom sa rozbehla ku krabici zopakovať Miškove šibalstvo.

„Čo to tu vidím. Ocko rýchlo poď sem, po kuchyni nám behajú opice.“ Zasmiala som sa, zhodila som z pleca batoh a pridala som sa k nim. Mamka sa snažila zachrániť venčeky pred našim ďalším útokom, ale nakoniec to vzdala, zahryzla sa do venčeka, ktorý ešte stále držal v zúbkoch Miško a odhryzla si poriadny kus. Miško rýchlo prehltol zvyšný kúsok a začal behať do kola okolo stola, pästičkami si bil do hrude a s hrozitánskym výrazom v tvári sa nás snažil presvedčiť, že je gorila.

„Uu, aa, uu, aa,“ kričal a chytil za ruku Danielku, aby sa k nemu pridala. Tá neváhala a o chvíľu sa už kuchyňou ozývalo dvojhlasne

 „Uu, aa, uu, aa.“

Vzala som si venček a sadla som opodiaľ, aby som si ho vychutnala, a zatiaľ čo ocko sa so smiechom pridal ku mne, mamka odchytila drobcov a začala ich štekliť. Sledovanie tejto našej domácej ZOO bolo zábavnejšie ako pozerať televízor. Aspoň na chvíľu som zabudla na stiesňujúci pocit, ktorý mi zvieral hruď od rána. Je skvelé mať rodinu, ktorá vás vie rozosmiať. Tá moja je super.

Danielka má šesť rokov a je hrozne utáraná a hlučná. Miško má tri roky a len nedávno začal chodiť do škôlky. Miško je protikladom Danielky. Je hravý, ale tichučký. Taký náš malý anjelik. Ako živá bábika na objímanie. Mamka vraví, že je to vďačné dieťa. Za každý prejav náklonnosti, za každú drobnosť, ktorú preňho spravíte, za všetko si vyslúžite pusu a vrelé objatie. To sú naši drobci. A rodičia? No, rodičia sú rodičia. To vravia spolužiaci v škole, ale neviem, čo tým myslia. Ja mám skvelých rodičov. Mamka je za každú zábavu. Akúkoľvek hru navrhneme, zakaždým sa bez rečí pridá. Keď sa dospelí smejú, že je ako malé dieťa, tak im stále odsekne, že už ako malá sa rozhodla, že bude mať veľkú rodinu, a preto sa nám bude stále venovať, nie nás ignorovať. A my sme za to radi. A potom je tu ocino. Z ocka vyžaruje pokoj. Do našich hier sa nezapája, len nás pozoruje a ticho sa usmieva. Jeho tichý úsmev zahrieva vnútro mojej maličkosti. JA som niekde uprostred. Mám už dvanásť rokov a som teda zodpovedná staršia sestra, ale zároveň som stále dcérou občas až príliš starostlivých rodičov. A tak balansujem medzi potrebou rodičov oddýchnuť si od najmladších súrodencov a ich následnou vnútornou výčitkou zo zneužitia rodičovskej právomoci z poverenia ma do roly opatrovateľky. Mňa osobne rola staršej sestry baví, a keďže nie som práve najspoločenskejšia, nemám pocit, že o niečo prichádzam, keď sa vzdám spoločnosti svojich pubertou zmietaných spolužiakov a radšej trávim piatkové večery som svojimi súrodencami.

Tak to sme my. U nás je stále veselo. A hlučne. Ale mali by ste vedieť, že nie sme obyčajná rodina. Ženy v našej rodine majú schopnosť vycítiť a precítiť pohnútky a zážitky tých, ktorí im sú najdrahší. Bolo by super vedieť čítať myšlienky iným, ale mamka vraví, že to tak nefunguje. Zjavne nás chce odradiť. Vraj je telepatický prenos zložitý a vyžaduje si sústredenie, duševnú rovnováhu a spriaznenosť osôb medzi ktorými prenos prebieha. A tak ďalej a tak ďalej. Napriek tomu sa s Danielkou občas hráme na telepatky. Sadneme si oproti sebe. Potom sa na seba škeríme, mračíme, žmúrime. Skúšame všeličo, aby sme sa jedna druhej dostali do mysle. Ale nikdy sa nám to nepodarilo. Jediné, čo je pre tej hre stále isté, je, že skončíme vankúšovou bitkou. Mlátime do seba vankúšmi, až kým nepadneme na zem úplne vyšťavené. Potom nám nie je ľúto, že u nás žiadne prejavy zvláštnych schopností nebadať. Mamka tiež nerozvinula svoj dar. Dokáže vycítiť náladu človeka, na ktorého sa sústredí, ale nič viac. Nemala potrebu to rozvíjať. Jej babička, teda moja prababička, sa rozhodla pomáhať ľuďom a venovala tomu život. Mamka sa rozhodla venovať rodine a všetku svoju energiu sústrediť do nás, aby nám nič nechýbalo. Prababička sa nikdy nevydala. Mala dcéru, moju babku, ale nemala čas na rodinu. Pestovala a trénovala vnímanie tak, že prešla za hranice bežnej telepatie. Bola to veľmi silná žena. Rokmi sa zdokonalila natoľko, že vedela vycítiť nielen myšlienky, ale aj bolesť, začínajúcu chorobu, o ktorej človek ešte ani netušil, že sa uňho rozvíja. Preto sa stala lekárkou a venovala sa pomáhaniu ľuďom celý život. A to je všetko pekné, ale obetovanie sa iným mi znie v mojom veku desivo. Mne by na začiatok stačilo vedieť, na čo myslia spolužiaci, či učitelia. Čas strávený v škole, by obohatený týmto poznatkom, bol veľmi zaujímavý.  A to ani nespomínam Patrika. Je tu nový. V dedine, aj v škole. Je síce o dva ročníky vyššie, ale bolo nemožné nevšimnúť si jeho príchod do školy. Keď prechádza okolo našej triedy, všetky spolužiačky sa chichocú, ako zmyslov zbavené. Ja sa nepripájam. Nemusím. Pred začiatkom školského roka sa totiž prisťahovali do nášho susedstva do domu po jeho babičke, ktorý stojí cez cestu oproti nášmu domu. Keď sa vykloním zo strešného okna vo svojej izbe, dovidím na okno jeho izby. Zakaždým, keď ho zbadám, srdce mi bije ako o preteky. Zo začiatku som s týmito pocitmi silou mocou bojovala. Veď je to len ďalší povrchný krásavec, ktorý nestojí za povšimnutie, vravela som si.  Ale potom v jeden jesenný deň sa k ich bránke dokotúľala Miškova lopta. Patrik práve vyberal poštu zo schránky. Ani chvíľu nezaváhal, špičkou nohy loptu nadhodil a kopol ju k Miškovi.

„Supeej, ete jaz!“ zakričal Miško a odkotúľal loptu späť k Patrikovi. Patrik sa usmial tým najkrajším úsmevom a najbližšiu polhodinu si kopal loptu s Miškom. Odvtedy zakaždým, keď ho zazriem, v duchu sa chichocem ako moje pojašené spolužiačky. Bohužiaľ, napriek tomu, že som inak dosť smelá, som začala bojovať so zistením, že pri Patrikovi sa odvážna stránka mojej povahy úplne stráca. Preto som sa, až na klasické ahoj a maj sa, s Patrikom ešte nezhovárala. Bolo by fajn objaviť v sebe nepoznanú silu a zistiť, čo Patrikovi behá po rozume. Možno by som sa potom skôr odvážila prihovoriť sa mu. Nie som povrchná, som úplne obyčajná dvanástka. Ale pravda je, že predstava nadpriemernosti je neskutočne lákavá. Tak len ostáva dúfať, že táto výnimočnosť niekde vo mne drieme a že mi dopomôže k splneniu snov. Na začiatok mi postačí získanie Patrikových sympatií. Celkom skromné, čo poviete?

Časberúce knihy

Budík... a zasa je po sne. Zaspato vstávam, zložím nohy z postele a prstami sa snažím nahmatať večer odhodené papuče. Stále zatvorené oči nabudzujú pocit, že ten budík bol len sen. Nakoniec ma " Mamkaaaaa" volajúce z vedľajšej izby postaví na nohy rýchlejšie ako drncajúci budík, či chlad plaziaci sa po chodidlách, ktoré stále nenašli papuče. Papuče nepapuče, postavím sa a utekám naproti ďalšiemu bežnému dňu.

Foto: MK

 Rodinka vyprevadená, tak čo s voľným dňom. Vykuknem von a hmla usadená nad dedinkou ma zaženie späť hlbšie do domu. V obývačke sa zahľadím na kozub a v mihu sa rozhodnem, že pre vlastné dobro predsa len obetujem trošku svojho tepla, vezmem malú opálku a rýchlo vybehnem von, nabrať si trochu dreva. S patričným úlovkom sa teperím späť do domu dúfajúc, že mi od tej ťarchy neodpadnú ruky. S nadšením podpaľača založím v kozube oheň a na gauči sa zababuším do deky až do doby, než sa v izbe usalaší teplo sálajúce z kozuba. Pri čakaní sa zahľadím na police obsypané knihami. Môj cit pre financie mi bráni chodiť na nákupy bez rozmyslu, no láska ku knihám potlačí zdravý rozum akonáhle vyjde na trh kniha, ktorá ma zaujme, alebo už dlhšie čakám na jej vydanie. To sa stáva čoraz častejšie, keďže vydavateľstvá našli záľubu v nekonečnom pokračovaní úspešných kníh. A tak aj teraz hľadím na niekoľko zaujímavých kúskov, ktoré čakajú na prečítanie. Nezaváham ani chvíľku a už ma nohy nesú k ďalšiemu dobrodružstvu. Vyberám si sladkú fantazy story a než zasa zaľahnem pod deku, predvídavo dohodím do kozuba ešte pár polienok, aby som sa zahĺbením do knihy nedopracovala k vyhasnutému ohníku.

Foto: MK

 Po pár hodinách čítania a niekoľkých polienkach dreva navyše ma od pútavého čítania vyruší plačúci žalúdok. S nevôľou odložím knihu a idem do kuchyne skontrolovať svoje možnosti. Výber ma celkom poteší, a tak nad pečeným kuraťom a skvelým avokádovým šalátom, pripraveným mojou drahou polovičkou, rozjímam nad čoraz zaujímavejším  osudom hlavnej hrdinky práve rozčítanej knihy. S posledným hltom hneď vstávam, rýchlo si pripravím pressíčko s napeneným mliekom a  vychutnávajúc si vôňu kávy sa vraciam späť ku svojej knižočke. Hlt po hlte, nádych za nádychom sa s napätím prepracovávam k   nejasnému záveru. Rozuzľujúca zápletka ma vystiera do pozoru, keď tu zrazu začujem šramot z chodby. Tak som sa zahĺbila do knihy, až som prestala vnímať čas. So sebazaprením odkladám nedočítaný príbeh a roztváram náruč svojim dvom klbkám radosti bežiacim mi v ústrety.

Ostáva vo mne vďačnosť za Gutenberga a jeho šikovné ruky, za Tolkiena, Rothfussa, Massovú a ich predstavivosť, za Archerove pútavé poňatie obyčajného života, za Ďuríčkovú, Rowlingovú a Webbovú, za to že uviedli moje deti do sveta kníh. Za mnohých, mnohých ďalších, ktorí neváhali a dali svoj príbeh na papier, čím sa dostali nielen na naše poličky, ale aj do našich sŕdc.

Desivý týždeň v Prešovskej pôrodnici

Každá matka „na čakačke“ je plná očakávaní. Kedy sa drobec narodí? Ako bude vyzerať? Budem mať dosť mlieka, aby som ho nakŕmila? Čo všetko bude drobček po narodení potrebovať? A mnoho iných otázok sa jej premieľa v hlave presýtenej hormónmi. Navyše, budúcu mamičku čaká ešte mnoho rozhodnutí. Jedno z najdôležitejších je výber pôrodnice.

Foto: Hush Naidoo

Povedali by ste: jeden štát, jednotný prístup, porovnateľné služby. A už teraz by ste sa mýlili. Bohužiaľ, na Slovensku stále nájdete pôrodnice, kde Vás budú odhovárať od potreby mať pri pôrode otca dieťaťa, pretože je to vraj proti prírode. Keď spomeniete priloženie dieťatka k prsníku hneď po narodení, vysmejú sa Vám, pretože kvôli Vám nebudú meniť zabehané postupy. A nebodaj spomeniete rooming in, naštvú sa, že tak to vyzerá, keď čítate hlúposti na internete. A keď sa podvolíte, na pôrod Vám ostanú spomienky, na ktoré budete chcieť veľmi rýchlo zabudnúť. Na dôvažok, dieťa sa Vám nebude chcieť prisať na prsník, pretože Vám ho donesú nakŕmené umelým mliekom a prvý krát ho uvidíte rozbalené doma, lebo nebudete chcieť riskovať, že na Vás sestrička navrieska, že ste ho vybalili z dokonale utiahnutej perinky. To je realita mnohých slovenských pôrodníc. Ale ja Vám napíšem o pôrodnici v treťom najväčšom meste na Slovensku. Vitajte v Prešovskej pôrodnici FNsP J.A. Reimana v Monobloku.

Foto: Oscar Keys

Vravíte si, porodili tu iné ženy, porodím aj ja. V podstate, pokiaľ pôrod prebieha bez komplikácií, každá pôrodnica je pre Vás vyhovujúca, pokiaľ nie ste náročná. Beda ale, keď ku komplikáciám dôjde a utekajte, ak Vám navyše ani neveria, že niečo nie je v poriadku. Môj pôrod sa začal, resp. mal začať v stredu ráno. Bohužiaľ človek mieni, doktor mení. Namiesto vyvolávania pôrodu, na ktoré som bola objednaná ráno, som sa dočkala prijatia do pôrodnice o tretej popoludní, aj to len po mojom naliehaní, pretože službukonajúci lekár ma posielal domov. Jeden stratený deň navyše. Pre lekárov, ktorí majú pôrody na dennom poriadku, nič nezvyčajné. Pre matku, ktorá ich už niekoľko dní upozorňuje na to, že chlapček sa už ani nehýbe ani nekope, aj keď doteraz hral v brušku futbal, je to na zaplakanie. Prišiel štvrtok, náš druhý deň v pôrodnici. Prezrel si ma doktor MUDr. Martin Šima, a napriek mojim obavám o malého vyhlásil, že ja veru ešte rodiť nebudem, že mám ísť na izbu. Skamenela som a po počiatočnom šoku zohral svoje adrenalín a strach o zatiaľ nenarodeného synčeka. Vďaka vytrvalosti som si vydobyla infúziu oxytocínu, čo nebola veľká výhra, ale vravela som si, že sa aspoň dostanem do centra diania, pretože oxytocín sa podáva priamo na pôrodníckom oddelení. Prvá infúzia nezabrala. Nešťastná som sa prechádzala po chodbe v sprievode manžela, keďže slovenské pôrodnice nie sú prispôsobené na to, aby s Vami mohla tráviť čas Vám blízka osoba od prvej doby pôrodnej. Po obede som sa začala otvárať, ale namiesto kontrakcií som pociťovala jednoliatu bolesť, ktorá neustávala. Večer musel manžel odísť k našej trojročnej dcére a vtedy sa začalo peklo. Chcela som si uľaviť od bolesti v teplej sprche, ale čuduj sa svete, na pôrodníckom oddelení v Prešove netiekla teplá voda. Po polnoci som bola od bolesti taká vyčerpaná, že som začala grcať. Vtedy si ma konečne všimla jedna zo sestričiek (lekár ma svedomito ignoroval) a odviedla ma na ležadlo do pôrodnej miestnosti. A mne stúpla nádej. Zavolajú lekára a ten ma dá dokopy, vravela som si. Aké veľké bolo sklamanie, keď mi sestrička priniesla deku, prikryla ma a odišla s tým, že ešte nebude zbytočne budiť lekára, veď ešte nie som otvorená na pôrod. Potom v miestnosti zhasla a presunula sa do sesterskej miestnosti, pričom za sebou zatvorila dvere, aby som ich pri debate s druhou nočnou sestrou nerušila svojimi bolestnými vzlykmi. Nechali ma takto ležať ďalších 7 hodín. Nadránom vedľa mňa porodila iná žena, ktorú priviezli rovno zo sanitky a porodila v priebehu 10 minút. To mi veľmi k morálke nepomohlo. Mala som chuť vrieskať. Ale keď som sestričku poprosila, aby k pôrodu zavolala môjho manžela a ona len poznamenala: „Ale nie, snáď nechcete, aby Vás takto videl!“, nemala som síl jej oponovať. Vyhŕklo mi len pár sĺz, ktoré ostali okolím úspešne nepovšimnuté. Záchrana prišla v podobe pôrodnej asistentky, ktorá ma trochu psychicky podporila, za čo som jej doteraz veľmi vďačná, pretože bez jej vtedajšej podpory by som asi neprežila to, čo ešte len malo prísť. Lekárka, ktorej sa končila nočná smena mi prepichla plodový obal, aby mi odtiekla plodová voda a nasadila mi ďalšiu infúziu oxytocínu. Vtedy mi ani nenapadlo to odmietnuť, keďže s každou dávkou bolesti som čoraz menej vnímala okolie. Oxytocín ešte znásobil už aj tak silné bolesti. Sestričky po mne kričali, že mám tlačiť, keď mám kontrakcie (po lekárovi ani stopy). Nenechali ma vysvetliť im, že netuším, kedy mám kontrakcie, pretože už niekoľko hodín pociťujem rovnorodú bolesť bez prestania. Jedna z mnohých nesympatických sestričiek sa nado mňa postavila, držala ma za brucho a keď mi brucho stvrdlo, kričala na mňa ako na blázna, že mám tlačiť. Vtedy prišiel na vizitu primár oddelenia MUDr. Jozef Adam, PhD. spolu s celou triedou študentiek. Všetci sa mu odstúpili, aby ma prezrel. Zistil, že stále mám v maternici kopu plodovej vody. Zamračil sa. Pozrel sa na všetkých a spýtal sa, ako môžem takto rodiť, keď tomu tá voda bráni (vodu zo mňa vytlačil). Nepočula som ich odpovede. Primár odišiel, všetci si vydýchli a zasa sa začali správať ako bezcitní sadisti. Aby toho nebolo dosť, v tej dobe ma mal na starosti lekár-stážista pod dozorom arogantného MUDr. Martina Šimu  a okolo mňa bola rozostúpená celá trieda študentiek. Doktor sa mimo môjho zorného uhla s niekým zhováral a naďalej si ma nevšímal, ako po zvyšné tri dni môjho pobytu v nemocnici. Keď konečne ku mne prišiel a zamračil sa, bolo mi jasné, že mu konečne došlo, že niečo nie je v poriadku. Bez slova odišiel pre umelohmotný zvon a odstrčil lekára-stážistu, ktorý bol zdesený už nejakú dobu, no neodvážil sa Šimovi nič povedať. Šima ma nastrihol ešte viac ako som už bola, až som sa bála, že to prehnal. Bolo mi už ale všetko jedno, chcela som len konečne vidieť malého, či je v poriadku. Aj zvonom sa mu podarilo malého vytiahnuť až na tretí krát. Bol celý zeleno modrý, nehýbal sa, bol ticho. Ani mi ho neukázali. Vrchol bol, keď ho sestrička odo mňa brala, vyšmykol sa jej a zachytila ho za nožičku tesne nad zemou. Zhrozene som sa na ňu dívala a že ani nedýcham, som si uvedomila, až keď malého od sestričky vzala detská lekárka. Vtedy som dúfala len v to, že až mi ho o pár hodín vložia do náručia, tak na to všetko zabudnem.

Foto: Jordan Whitt

Nikdy na to nezabudnem. Zrejme aj preto, že keď  som si šla pozrieť syna, bol v inkubátore, z telíčka mu trčalo niekoľko hadičiek a mne oznámili, že o päť minút tu budú sanitári, ktorí ho prevezú na detskú JISK-u. Drobec trpel veľmi nízkym počtom červených krviniek a silnou žltačkou v dôsledku rozdielnosti krvných skupín. Preto sa prestal v brušku hýbať dávno pred pôrodom. Navyše sa narodil veľmi veľký, meral 56 cm a vážil 4200g. Doktor Šima mal po pôrode tú drzosť, že za mnou došiel na izbu a „prezradil mi“, že som vôbec nemala rodiť prirodzene, že bolo nemožné, aby som tak veľkého chlapčeka vytlačila. Že AK by to tušili, šla by som na cisársky rez. To, že som v nemocnici už týždeň pred pôrodom každého urgovala, že majú malého vybrať, ani nespomenul. Veď prečo by mali počúvať ženu, ktorá je už deväť mesiacov zžitá so svojim dieťaťom. Prečo by mali vôbec brať do úvahy jej obavy. Oni sú lekári, oni sú niekto. Zatiaľ čo ja som bola len ďalšia tehotná, pre nich len ďalšia hysterka v rade....

Foto: Annie Theby

AK.... AK by ma boli počúvali.... AK by ma neboli ignorovali.... AK by som mala viac síl a nedopustila som, aby ma tak odbíjali..... Bola som unavená z priveľa AK.... Dala som sa presunúť do budovy s detskou JISKou a rozhodla som sa sústrediť výlučne na môjho malého synčeka. Jedno AK mi však doteraz nedá spávať. Ak by som verila všetkým tým príbehom o prešovskej pôrodnici, mohlo to dopadnúť inak. Šla by som rodiť do Vranova, Bardejova, Kežmarku či Košíc, kam chodí rodiť väčšina Prešovčaniek. Chcela som byť však po pôrode v blízkosti svojej prvorodenej dcéry, aby mi ju mohli každý deň voziť na návštevy a doplatili sme na to obaja: ja, aj môj druhorodený syn. Preto nikdy nezabudnem. Nikdy nezabudnem na ľahostajnosť personálu Monobloku, vďaka ktorej skončil môj syn v inkubátore. Nikdy nezabudnem na aroganciu doktora Šimu, ktorý sa hral na všemohúceho a vytrvalo ma ignoroval. Zrejme naveky ma tých 26 hodín, od podania prvej infúzie oxytocínu po narodenie syna, bude strašiť v snoch. A preto: NIKDY NEZABUDNEM!

Foto: Nick Nice

Hold partnerovi

Zažili ste už niekedy pocit 100 %- ného bezpečia?  Pocit úplného odovzdania a dôvery v druhého? Dôveru v jeho schopnosť zabezpečiť vám dostatok prostriedkov, citov a priestoru potrebných k zaisteniu spokojného a napĺňajúceho života? Ak áno, ste tá šťastná. Ak nie, buď nie ste s tým pravým, alebo medzi Vami nefunguje dorozumievanie dostatočne na to, aby ste dospeli k určitému konsenzu a odomkli svoju zámku intimity duše a odovzdali svoje pravé JA ďalej. Lebo o tom to je. O viere v to, že partner príjme Vaše pravé JA bez výhrad, s láskou a porozumením.

Foto: Felix Russell

V začiatkoch môjho vzťahu som sa nahnevala na svojho drahého, pretože mi odmietol dať sľub, že mi zabezpečí niečo, po čom som v tej dobe túžila. Nechápala som, aký má problém... Veď som to nechcela hneď v danej chvíli. Len som potrebovala vedieť, že mojej požiadavke bude venovať čas potrebný k jej obstaraniu. Ale nechala som to tak. Ubehol  nejaký čas. Na danú požiadavku sa zabudlo a pravdu povediac, keď tak spätne spomínam, netuším už, o čo vtedy šlo. Takže to v konečnom dôsledku ani nebolo dôležité. Nebola to však nedôležitosť mojej požiadavky, čo donútilo môjho partnera nedať mi sľub k jej splneniu. Bolo to uvedomenie, že v danom čase, pozícii a ani v jeho silách nebolo vtedy možné ten sľub splniť.

Foto: Freestocks-org

O niečo neskôr, v iných životných situáciách, mi však už ako manžel dal mnoho sľubov. Až vtedy som pocítila silu sľubu daného v úplnej viere v jeho splnenie. A taktiež silu viery v človeka, ktorý taký sľub dal. Vieru, že nech sa deje, čo sa deje, bude tu pre mňa a naše deti. Nie, nie sme dokonalí. Tak ako iní, aj my sa vieme pochytiť na maličkostiach. Ale už vo chvíli hádky cítime nesúlad, ktorý nám nie je po vôli a snažíme sa zasa dospieť ku zhode, ktorá dopraje našim mysliam ticho a mier. Uvedomujeme si, že tam vonku je nadbytok zla, ktoré číha na nás, naše deti, našich blízkych. Preto sme si vytvorili bezpečný domov, kde je všetko možné a každý sen nadobúda tvar. Ďakujem Ti drahý môj.