V otázkach výchovy niet správnych odpovedí....

Založíme si rodinu. Privedieme na svet deti. Vo chvíli ich narodenia si to uvedomíme. Radosť mierne zatieni zodpovednosť. Strach. Už nikdy nebudeme sami. Už nikdy nebudeme prvoradí. Už nikdy sa neprestaneme báť.

Dieťa rastie. Snažíme sa mu vštepiť základné pravidlá života. Ako žiť, prežiť, vyniknúť, nenechať sa ovplyvniť a používať vlastný rozum. Čas letí. Čas sa kráti. Prichádza deň, keď dieťa vyprevadíme v ústrety vlastnému životu. Nechceme predsa, aby sa z nich stali vyvrheli, ľudia neschopní zaradiť sa do spoločenského života. A tak s potláčanou slzou odprevádzame dieťa do škôlky. Nechávame ich tam so slepou dôverou v učiteľku, ktorú sme nikdy predtým nevideli, a ktorá ma v nasledujúcich rokoch formovať prostredníctvom rokmi prenášanej múdrosti jeho malú myseľ. Sami seba sa pýtame: stihli sme to? Predali sme mu dostatok vlastných skúsenosti, aby to zvládol? Aby sa šťastne odrazil z neznáma do sveta informácií. A ide sa ďalej. Deň za dňom sa divíme ako nám dieťa pred očami rastie, má čoraz viac vlastných názorov, viac kamarátov, viac možností na skúšanie neznámeho. Tešíme sa z jeho úspechov, podporujeme ho v raste, usmievame sa na každej besiedke, aj keď máme chuť vyroniť slzičku pri spomienke na malé bábätko vycierajúce sa z perinky.

Foto: Liv Bruce

Je tu deň D. Ďalšia zmena, ďalšia radosť i starosť navyše. Sme v škole. Sedíme spolu v prvý deň v lavici. Hľadím na svoje dieťa. Oči plné očakávania a sebavedomia. Konečne je školáčka. Cesta pokračuje. Ďalšie možnosti, viac voľnosti, viac ľudí v živote. A práve spoznávanie nových ľudí so sebou nesie nebezpečenstvo. Je ťažké naučiť naivného človiečika, že nie každý, kto mu vstúpi do života je hneď kamarát. A ešte ťažšie je odbúrať jeho sklamanie z tohto poznania. A tak stojíme v pozadí pripravení kedykoľvek zasiahnuť a pomôcť. Len nás mrzí, že osobnosť človeka sa formuje nie len na základe úspechov, ale aj sklamaní.

Vypustiť vlastné dieťa do života vyžaduje u mnohých rodičov kúsok sebazaprenia. Každý náš skutok smeruje k danému okamihu. V otázkach výchovy však niet správnych odpovedí. Existujú len činy. Dieťa nie je len nová hračka, ktorá bude odpočívať, kam ju odložíme. Je to malý človiečik, ktorý vníma každé naše gesto, náš výraz, mimiku. Počúva každé slovo. Všíma si reakcie. Vo chvíli keď si to uvedomíme a zariadime sa podľa toho, máme vyhrané. Vďaka bezbrehej láske dieťaťa mu hlavne v prvých rokov života dokážeme ukázať správny smer, a to úplne jednoducho. Tým, že budeme žiť a správať sa tak, ako to očakávame od neho. Naučíme ho rozoznávať dobro, od hrozieb života.

Hlavné je, aby mal rodič ujasnené priority a riadil sa nimi. Pokiaľ si bude istý sám sebou, dieťa ho bude s radosťou nasledovať. Pretože presne to od nás naše deti vyžadujú: sebaistotu, dôveru, oporu. Pokiaľ si rodič bude istý tým, kto je, čo chce a kam smeruje, bude správnym príkladom toho, ako naučiť dieťa rozpoznať skutočné hodnoty, ktoré sa oplatí nasledovať a žiť v ich duchu.

Foto: Annie Spratt