2 Prebudenie

Prišiel víkend. Jednotvárny priebeh pracovného týždňa je dosť otupujúci. Osvieženie v podobe sobotňajšieho rána je nielen vítané, ale hlavne nevyhnutne potrebné. Žiadne budíky, žiadne naliehavé povinnosti. Danielku s Miškom vypoklonkujem do vedľajšej izby a vytrvalo sa držím ranného sna až do chvíle, kým ma z postele nevyženie vôňa ockových rýdzo slovenských raňajok. Praženica na cibuľke, čerstvé pečivo a čaj z čerstvej mäty s medom od suseda včelára.

„Čo máme dnes na pláne?“ Spýtala som sa rodičov po výdatných raňajkách.

„No, vlastne už nič.“ Pokrčila plecami mamka.

„Ako to?“ Dožadovala som sa vysvetlenia.

„Chceli sme ťa podvečer vziať na večierok k našim novým susedom. Konečne sa im podarilo dokončiť rekonštrukciu domčeka podľa ich predstáv, tak to chcú osláviť. Ale starkí nemôžu prísť, lebo idú do divadla. Takže nám nemá kto postrážiť Danielku a Miška.“ Vysvetlil mi ocko. Vytreštila som na nich oči. Predstava, že sa stretnem s Patrikom bola neskutočne lákavá, ale zovrela mi žalúdok natoľko, že som sa pre istotu hneď stiahla:

„Tak tam choďte bezo mňa a ja drobcov postrážim.“ Navrhla som im a vložila som ruky do vreciek, aby si nevšimli, ako sa mi trasú ruky v dôsledku rýchlo bijúceho srdca.

„Ja neviem, nebolo by to voči tebe fér.“ Zatvárila sa nerozhodne mamka.

„Mami, na tvári ti vidím, že tam chceš ísť,“ zarazila som ju v jej pochybnostiach, a okrem toho, to ja som Vám to navrhla, nikto ma do ničoho nenútil. Koniec koncov, oslava s vami dospelákmi ma vôbec neláka.“ Mamka sa zhlboka nadýchla, ako keby sa chystala ďalej namietať, ale nakoniec  vylúdila na tvári šťastný úsmev a vyhlásila:

„Super. Až sa bábo narodí, nebudem mať tak skoro príležitosť niekam vyraziť. Takže ideme!“, otočila sa na ocka so šibalstvom v očiach, „idem si vybrať oblečenie na večer.“

A už jej nebolo.

„Ách tá tvoja mamka“, pokrútil hlavou ocko, „očakávali sme, že v tomto období už budeš v puberte ty. Ale zatiaľ čo z teba sa stala zodpovedná mladá dáma, s tvojou mamkou lomcujú hormóny!“

„Ty si veľmi vážny ocko. Takže je fajn, že je mamka vychichotaná. Rozjasňuje to tu.“ Ocko podišiel ku mne a objal ma:

„Si naše zlatíčko Katarínka, to vďaka tebe a tvojim súrodencom je mamka taká, ako si ju to nazvala, vychichotaná. Vďaka vám žije svoj sen, sen o veľkej šťastnej rodine.“

Dvihla som hlavu z jeho hrude a pozrela mu do očí: „Aj vďaka tebe ocko.“ Silno som ho objala: „Aj vďaka tebe!“ zamrmlala som mu do svetra.

Ilustrácia: Ivana Kubová

 Večer si na seba mamka natiahla svoje obľúbené belasé mikinové šaty, vraj, kým sa do nich ešte vmestí. Potom ma postavila do pozoru a spustila dlhý monológ  s inštrukciami, čo drobcom môžem dovoliť, čo nie. Kam ich smiem pustiť, kam nie. Čo smú jesť a čo nie. A tak ďalej, a tak ďalej. Ocko ma predtým potichu poprosil, aby som si to celé so záujmom vypočula, aby mamka mohla na večierok ísť s čistým svedomím, že ma zanechala pripravenú na všetko. A ja som sa vážne snažila ju počúvať, ale po chvíli mi začali utekať myšlienky ku knihe, ktorú som plánovala čítať, aby som nemusela myslieť na to, o akú šancu som dnes prišla, a tak som len hmkala na súhlas so všetkým, čo vravela.

„Budeme len dve hodiny, tak by ste to mali spolu zvládnuť. Ale keby niečo, hneď volaj, budeme mať mobil stále po ruke,“ ukončila svoj monológ mamka.

„Samozrejme mami, bežte už, nech to celé nezmeškáte,“ vytlačila som ich rýchlo zo dverí, lebo čím dlhšie sa chystali, tým viac som sa pohrávala s myšlienkou, že rodičov donútim vziať nás na večierok všetkých. Podarilo sa mi v sebe túto túžbu potlačiť a cez okno som im zakývala, sledujúc ich, ako prechádzajú cez cestu k domu, kde býva ON. Prinútila som odlepiť sa od okna a nazrela som do obývačky, kde drobci skladali z kociek veže. Tak som si šla do izby vziať knihu, posadila som sa do kresla v obývačke a začítala som sa do príbehu. Samozrejme som bola len uprostred kapitoly, keď sa izbou rozľahol krik a plač.

„Zbúral si mi vežu,“ kričala na Miška Danielka.

„To šu moje kočky!!!“ vytrvalo plakal Miško.

„Nie sú tvoje, sú spoločné,“ nedala sa Danielka. Bolo jasné, že sami dvaja nenájdu v danej chvíli žiadne riešenie. Takže mi neostávalo iné, než zatvoriť knihu a zapojiť sa do ich srdcervúcej debaty.

„Tak čo drobci, kocky vás už nudia?“

„Moje kočky!“ fňukal ďalej Miško.

„Katarínka vysvetli mu, že sú spoločné!“ neupustila od svojho Danielka. Povzdychla som si a rozhliadla som sa po izbe, dúfajúc, že nájdem niečo, čo zabaví môjho zaťatého bračeka. A mám to, pomyslela som si. Za stolom som zbadala belasú loptu. Lôpt mal plnú debnu, ale túto mal najradšej, pretože bola vo farbe ockovho obľúbeného futbalového tímu.

„Miško, pozri, tvoja loptička,“ pozrela som smerom k lopte, aby som ho k nej naviedla. Hneď ako ju zbadal, odhodil kocky a rozbehol sa k nej. Posadila som sa oproti nemu, čo ho veľmi potešilo a s nadšením mi loptu kopol. Samozrejme v tej chvíli prestali zaujímať kocky aj Danielku a pridala sa k nám. Potichu som si vydýchla, pretože Miško bez protestov pribral Danielku do hry. Keďže ma už nepotrebovali, postavila som sa a otvorila okno, aby som trochu vyvetrala. Zapozerala som sa do záhrady. Susedova mačka za niečím snorila okolo našej terasy. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. V nose ma zaštípal mráz. Bola by som si ďalej užívala chladný vánok, ak by mi niečo nepreletelo okolo hlavy.

„Moja jopta!“ skríkol vydesene Miško a rozbehol sa ku mne.

„Ups, to nebolo v pláne,“ zaškerila sa Danielka a bez záujmu si sadla na gauč a zapla televízor. Miško začal fňukať.

„Veľmi pekne ti ďakujem,“ škaredo som zazrela na Danielku.

„Nemáš za čo,“ odpovedala mi drzo. Vyzrela som do záhrady s tým, že si to s ňou vydiskutujem neskôr a pohľadom som hľadala loptu. Hrala sa s ňou susedova mačka a packami ju odtláčala čoraz ďalej od terasy.

„Prinesiem tú loptu, len neplač!“ pohladila som Miška po hlave a rýchlo som bežala do chodby po topánky a bundu. Vybehla som predným vchodom na záhradu. Za terasou som sa otočila k oknu, že zakývam Miškovi, ale uvidela som len otvorené terasové dvere.

„Áách nie,“ povzdychla som si.

„Miško!“ zakričala som a obzrela som sa. Bol už na konci záhrady. Len v papučkách a mikine sa vybral naháňať mačku. Dohonil ju pri klietkach pre zajace. Zajace už nechováme, ale mamka si z klietok spravila stojan na kvety. A pod neho teraz za mačkou vliezol Miško. Mačka vyletela z opačnej strany, ale Miško ostal pod stojanom.

„Miško vylez odtiaľ, je zima!“ zakričala som naňho.

„Nedem, není tu moja jopta!“ odpovedal mi trucovito. Zohla som sa, že ho vytiahnem, ale nedosiahla som naňho. Stojan bol blízko múra, z opačnej strany sa k nemu teda dostať nedalo a čím viac som sa za ním naťahovala, tým ďalej vliezal pod stojan, až som sa bála, že si tam ublíži, a tak som sa stiahla. Začali mi drkotať zuby. Kolená som síce mala premočené od snehu a bola som špinavá, ale mala som na sebe teplú bundu, a bolo mi teplo. Napriek tomu mnou chvíľami prebleskovali vlny chladu. Zohla som sa, pozrela som na Miška. To on drkotal zubami. Jemu bola zima. Vtedy mi to došlo. Cítim Miška. Jeho pocity. Ups. A počujem jeho kýchnutie. To ma prebralo zo zamyslenia. V duchu som na seba skríkla: Katarína! Rozmýšľaj! Rozmýšľaj! Rozmýšľaj! Mala som blízko k tomu, aby som to vzdala a rozbehla sa k susedom za rodičmi, keď mi vietor fúkol vlasy do očí. Cez pramene vlasov som zbadala odraz svetla. Lúče slnka sa odrážali od sklíčka na lipe. Pozrela som sa smerom kam mierilo svetlo z odrazky. Neverila som vlastným očiam. Svetlo dopadalo rovno na Miškovu loptu. Dvihla som sa a utekala som po ňu. Zapadla do snehu pri prístrešku na drevo. Belasá lopta v snehu úplne zanikla, preto sme ju nevideli. Vytiahla som ju zo snehu, utrela do mikiny a utekala späť. Cestou som rozmýšľala, ako dostať dobrovoľne Miška do domu skôr ako prídu naši. Za stodolou som zbadala vozík, v ktorom v lete ocko vyváža seno. Šla som k nemu, položila doňho loptu a po chodníčku som ho dotiahla k Miškovi.

„Miško, pozri, čo som našla. Tvoju loptu, poď si po ňu!“Zohla som sa k nemu a dúfala, že vylezie. Ale on sa len ďalej mračil.

„Nedem, daj joptu!“ zakričal na mňa a ešte viac sa zamračil.

„Miško, snáď by si nechcel, aby tvoja loptička ochorela. Dala som ju do vozíka. Poď sa na ňu pozrieť. Poď zohriať svoju loptičku!“ Povedala som mu dúfajúc, že sa mi čo najskôr podarí zohriať jeho. Miško skrivil ústa, ako keby rozmýšľal, či si zasa nevymýšľam. Zrazu sa usmial:

„Dobe, idem,“ vyhlásil a pomaly sa plazil ku mne. Keď som ho mala na dosah, potiahla som ho za ruky a rýchlo som ho posadila do vozíka k lopte. Bol premrznutý a špinavý, ale len čo chytil loptu do náručia, okolie ho viac nezaujímalo. Po chodníčku som ho odtlačila k domu. Vybrala som ho z vozíka a utekala domov. Od dverí som skríkla na Danielku:

„Dani, utekaj k Miškovi do izby a prines z komody čisté oblečenie!“

„Aké oblečenie?“ Spýtala sa ma, ale nevstala, aby mi pomohla. Zrazu mnou prešla ďalšia vlna chladu. Pozrela som sa na Miška. Spodná pera sa mu triasla a mal veľmi blízko k plaču. Rýchlo som z neho stiahla mokré veci. Vzala som ho do náručia a kolísala som sa sním zo strany na stranu. Tak veľmi som ho chcela zohriať, až som zacítila brnenie v hrudi. Telom sa mi rozlialo teplo. Bolo ho veľa, tak veľa. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.  S každým výdychom som mala pocit, že sa moja myseľ rozpína. A s každým mojim výdychom uniklo trochu tepla, až som mala pocit, že s Miškom sedíme vo vyhrievanej guli. Objímala som Miška rukami, ale cítila som ho mysľou. Cítila som ako sa zohrieva a ja chladnem.

„Tačí, Katajinka, tačí,“ ťukal mi do brucha s prštekmi Miško.

„Čo stačí?“ Spýtala som sa nechápavo.

„Tepjo. Tačí.“Povedal a odtláčal ma od seba. Uvoľnila som objatie a v tej chvíli teplo uniklo na všetky strany. Zrazu mi bolo nevýslovne chladno. Tak takéto to je. Unavujúce a chladné. A zároveň povznášajúce. Postarala som sa o svojho bračeka. V duchu som sa usmiala. Posadila som Miška pod deku k Danielke na pohovku. V telke som pustila Miškovu obľúbenú rozprávku o rodine prasiatok a utekala som do svojej izby. Natiahla som na seba svoj najteplejší sveter, aby som sa zahriala a šla som vybrať nejaké oblečenie na Miška. Keďže som pomáhala mamke s oblečením, vedela som presne, kde čo hľadať. S čistým tričkom, mikinkou, boxerkami, ponožkami a tepláčikmi som bežala späť k Miškovi. Obliecť ho je jednoduché. Keď som chytila do ruky boxerky, hneď ku mne dvíhal nôžky, natiahla som mu hneď aj tepláčiky. Potom zbadal v mojich rukách tričko a strčil mi pod nos svoje rúčky. Len čo som ho obliekla, schytil zasa do rúčok svoju loptu, ako keby sa bál, že mu ju vezmem.

„Mám jád moju joptu!“ Povedal mi a prikyvoval hlavičkou, aby to potvrdil.

„Ja mám rada teba, ty nezbedník“, postrapatila som mu vlásky a v duchu som si sľúbila, že sa už nikdy nebudem nasilu hrnúť do stráženia svojich súrodencov.

Rodičia sa mali každú chvíľu vrátiť. Bola som hrozne unavená.  Natiahla som sa na gauč, prehodila som cez seba deku a zložila som hlavu na vankúš. Zatvorila som oči. Cítila som ako si ku mne ľahol Miško a ku nohám sa mi natlačila Danielka. Fajn, pomyslela som si – Sú pokope, môžem si oddýchnuť. A zaspala som.

Zobudila som sa na otváranie vchodových dverí. „Mamkáááááá, ocííííí,“ rozbehol sa k rodičom Miško. Kým dobehol k dverám, stihol im vyrozprávať, ako sme vonku hľadali loptu, aj ako som ho potom zohriala. Mamka sa na mňa spýtavo zapozerala. Odložila kabát na vešiak a spolu s ockom a Miškom vošli do obývačky. Mamka ku mne podišla a prezrela si ma.

„Si v poriadku? Nie si chorá?“ Chytila ma ustarane za čela.

„Som len unavená,“ zívla som a zvalila som sa späť do vankúšov na gauč.

„A čo robí vozík pred vchodovými dverami?“ Pchal sa ku mne ocko. Pustila som ho k sebe a položila som hlavu na jeho plece.

„To je dlhý príbeh,“ zasa som zívla, „nepočká chvíľu?“

Únava mi zatvárala oči. Ocko mi niečo vravel, ale už som ho nevnímala. Bolo to silnejšie ako ja. Opäť som zaspala.